KOSTOL SVÄTÉHO JURAJA

Turisticky najvyhľadávanejšou stavbou a zároveň dodnes viditeľnou dominantou mesta Svätý Jur a dediny Neštich je gotický kostol svätého Juraja vybudovaný na priestranstve medzi týmito dvoma obcami. Práve jeho poloha nedovoľuje jednoznačné priradenie k jednej alebo druhej obci. Naviac pokiaľ obe tvorili a dodnes tvoria jednu farnosť s jedným spoločným kostolom. Kostol je jedinou pamiatkou v meste, ktorá slúži svojmu pôvodnému účelu – je miestom konania bohoslužieb rímskokatolíckej cirkvi.

Vznik prvého kostola v oblasti dnešného Svätého Jura možno datovať do obdobia osídlenia hradiska Neštich. Prebiehajúci archeologický výskum však zatiaľ nedokázal lokalizovať jeho polohu, preto kostol svätého Juraja je najstarším doloženým sakrálnym objektom mesta. Jeho vznik možno klásť do obdobia 12. storočia o čom svedčí fakt, že už v roku 1209 je obec Svätý Jur pomenovaná kresťanským názvom. Tento názov musel byť odvodený práve podľa patrocínia (zasvätenia) farského kostola.

Najstaršie stavebné fázy kostola sú pre absenciu archeologického výskumu úplne neznáme. Aj prípadný výskum by však nemusel priniesť očakávané výsledky, pretože počas 13. – 16. storočia bol objekt mnohokrát zásadne prestavaný, navyše v podzemí bola vybudovaná krypta, kvôli ktorej boli prípadné základy starších častí odstránené. Dnešný predpoklad prvej fázy stavby kostola môže teda vychádzať len z porovaní s ostatnými súvekými pamiatkami.

Najstaršou dnes zachovanou časťou kostola je polygonálne vyvýšené presbytérium. K nemu bola pravdepodobne na prelome 13. a 14. storočia pribudovaná hlavná loď, vtedy ešte s rovným stropom. Nasledovala stavba severnej lode, ktorá je o polovicu užšia ako hlavná loď. Po jej dostavbe bol koncom 14. storočia celý kostol preklenutý krížovou klenbou, čím sa podstatne zväčšil objem celej stavby. Zrejme z finančným dôvodov nebola nikdy realizovaná stavba južnej lode. To spôsobilo, že kostol má úple netypický pôdorys – kým všetky katolícke kostoly majú nepárny počet lodí, kostol vo Svätom Jure má lode dve.

V roku 1465 bola z financií grófa Juraja Svätojurského a jeho synov Jána a Žigmunda dokončená stavba kaplny Najsvätejšej trojice. Tá priamo nadväzuje na hlavnú loď v miestach, kde malo byť prepojenie s neexistujúcou južnou loďou. Strop kaplnky je zdobený bohatou sieťovou klenbou, na ktorej sú zobrazené erby staviteľov a ich príbuzných. V roku 1467 bol do kaplnky uložený sarkofág s telom grófa Juraja, neskôr v roku 1550 pribudol aj sarkofág grófa Gašpara Serédyho. Dnes je kaplnka zasvätená svätému Bartolomejovi – patrónovi Nešticha.

Spomínaná krypta bola vybudovaná začiatkom 17. storočia a následne boli do nej pochovaní niekoľkí členovia rodu grófov zo Svätého Jura a Pezinka. Ich pozostatky boli žiaľ spolu so všetkým vybavením odstránené počas druhej svetovej vojny. Odvtedy sa hrobka využíva ako Boží hrob počas Veľkonočných sviatkov.

Posledným veľkým stavebným zásahom bolo vybudovie empory (chóru) v roku 1590. Dnes je tu umiestnený organ.

• Oltár svätého Juraja – je vytesaný z jediného kusa bieleho pieskovca. Jeho vznik sa kladie na začiatok 16. storočia, autor by mal pôvodom byť z Viedne. Oltár je rozdelený na 8 plnoplastických reliéfov. Dva zobrazujú výjavy zo života Ježiša Krista (narodenie a útek do Egypta) a zvyšných 6 zachytáva život, mučenie a smrť svätého Juraja. Hlavný reliéf zobrazuje sv. Juraja zabíjajúceho draka. Okrem reliéfov sa na oltári nachádza aj 5 skulptúr – archanjel Michal (s váhami), sv. Barbora (s vežou), sv. Katarína, sv. Krištof (s palicou) a sv. Leopold (s kostolom).
• Pastofórium – gotický kamenný architektonický prvok slúžiaci na uloženie hostií a vzácnych predmetov, 16. Storočie
• Súsošie „Smrť Panny Márie“ – zobrazuje Pannu Máriu a 11 apoštolov, prelom 14. a 15. storočia
• Lavice – luxusne zdobené, slúžili na sedenie pre šľachtu a duchovenstvo, renesančné

• Kazateľnica – rokoková, zdobená biblickým reléfom zobrazujúcim bližsie neidentifikovaný útok na mesto
• Náhrobok Juraja III. Svätojurského – zobrazuje muža odetého v brnení spolu s jeho štítom a vlajkou, pri nohách mu leží lev. Datovaný do roku 1467
• Lavice – menej zdobené, pre bežných ľudí, renesančné

• Freska – zobrazuje neznámeho biskupa-svätca, datovaná je do obdobia okolo roku 1400
• Epitaf Jakuba Mordaxa a jeho manželky Agneši – pozostáva z nápisovej tabule a reliéfu zobrazujúceho vstup manželov do neba, renesančný z roku 1572
• Lavice – menej zdobené, pre bežných ľudí, renesančné

• Oltár svätého Bartolomeja – je umietnený v bartolomejskej kaplnke, pochádza z roku 1831. V súčasnosti je v rekonštrukcii mimo kostola
• Krstiteľnica – renesančná z konca 15. storočia, umiestnená v kaplnke svätého Bartolomeja
• Náhrobok Gašpara Serdédyho – zobrazuje zosnulého v rytierskom brnení spolu s rytierskymi atribútmi, datovaný do roku 1550

• Epitaf Krištofa Gardaniho – okrem nápisovej tabule zobrazuje výjav modliaceho sa zosnulého, renesančný z roku 1570
• Socha Piety – zobrazuje Pannu Mária s mŕtvym Ježišom na kolenách, drevená

• Zvonica – samostatne stojaca budova v areáli kostola je náhradou za vežu zničenú Turkami v roku 1663.
• Zvon – z roku 1400. Počas tureckého útoku roku 1663 bol zakopaný za mestom a až o niekoľko desaťročí ho náhodne vyryla pasúca sa sviňa

Z liturgických predmetov sú cenné farské zástavy, pacifikál (kríž podávaný veriacim na pobozkanie) a monštrancia.

Fresková výzdoba – jednotlivé maľby pochádzajúce z obdobia okolo roku 1400 zobrazovali rôzne výjavy vrátane zobrazení svätých. Po prevzatí kostola evanjelikmi boli fresky svätých odstránené, pretože protestantské cirkvi svätcov nevyznávajú. Posledné zbytky nápisov boli ostránené v druhej polovici 20. storočia, zachovala sa jediná freska a dva nápisy na stenách

Oltáre – podľa písomných prameňov sa v kostole nachádzal väčší počet oltárov, všetky boli zničené počas tureckého útoku 1663

Organ – pôvodný organ pochádzal z roku 1596, bol zničený pri tureckom útoku v roku 1663

Portál – pôvodný hlavný vstup do kostola bol z južnej strany. Tvoril ho zdobený neskorogotický ústupkový portál, ktorý bol pri neskorších prestavbách takmer celý odstránený. Do dnešných čias sa zachovali ln jeho bočné časti

Empora (chór) v kaplnke svätého Bartolomeja – bola odstránená v roku 1943. Kedže neexistuje žiaden jej plán ani popis, nie je možná jej rekonštrukcia

Sarkofág grófa Juraja – v roku 1943 boli bočné časti rozpílené a vyvezené z kostola, zachovala sa len jeho vrchná časť a aj tá len poškodená

Náhrobky významných obyvateľov mesta Svätý Jur na cintoríne pri kostole – vyvezené boli koncom 90tych rokoch 20teho storočia

Kaplnka svätej Margaréty – stála v areáli kostola kostola neďaleko presbytéria. Vybudovali ju evanjelici - Nemci začiatkom 16. storočia a slúžila na bohoslužby evanjelikom - Slovákom. Po navrátení kostola katolíkom bola zasvätná sv. Barbore a prestala sa používať. Zbúraná bola v roku 1783

VEĽKOMORAVSKÉ HRADISKO NEŠTICH

Hradisko Neštich predstavuje najstaršie zachované pozostatky staviteľstva na území mesta Svätý Jur. Okrem toho je dôkazom kontinuálneho osídlenia tejto oblasti v priebehu dvoch tisícročí a miestom, kam sa v čase nebezpečenstva utiekali celé generácie miestnych obyvateľov. I keď po asi 700 rokoch od jeho opustenia môžeme vidieť len zbytky jeho niekdajšej slávy, stále nás dokáže ohromiť jeho obranný systém a obrovská rozloha.

Hradiská zohrávali v dejinách Veľkej Moravy nezastupiteľnú úlohu. Okrem obrannej funkcie slúžili zároveň aj ako politické a správne strediská, sídla vyššej spoločenskej vrstvy, zásobiská tovaru a miesta vhodné pre rozvoj remeselnej výroby.

Na juhovýchodnom úseku Veľkomoravských hraníc, nazývanom aj Bratislavská brána, plnili tieto úlohy štyri hradiská – v Bratislave, Devíne, Devínskej Novej Vsi a na Neštichu.

Podľa poznatkov o kultúrach žijúcich na našom území vieme, že budovanie hradísk bolo typické pre Slovanov. Vrch na ktorom sa dnes nachádza hradisko ale svojou vynikajúcou polohou pútal aj pozornosť národov, ktoré túto oblasť obývali pred Slovanmi.

Azda najstarším z týchto národov boli Germáni, ktorí na tomto území žili krátko po prelome letopočtov a vytvorili tu štátny útvar zvaný Vanniovo kráľovstvo. Z ich čias pochádzajú nálezy germánskych železných sekier. Rovnako sem spadá aj jeden z najnovších nálezov – strieborný denár Antonia Pia, razený v rokoch 138-161. Keďže z tohto obdobia poznáme len malé množstvo nálezov, je vysoko pravdepodobné že územie hradiska bolo využívané len ako refúgium- dočasné sídlisko využívané len v čase nebezpečenstva.

Najpravdepodobnejšia doba vzniku hradiska sú tridsiate roky deviateho storočia. Práve vtedy sa začínajú boje medzi Moravským a Nitrianskym kniežatstvom a práve vtedy mohlo vzniknúť aj hradisko, ako obranný prvok severnej hranice Nitrianskeho kniežatstva.

Najstaršou časťou hradiska je pravdepodobne elipsovité nádvorie v najvyššej časti vrchu, označované ako Nádvorie IV. Po jeho vzniku sa tu usadila stála posádka. Po niektorom z útokov bolo postupne vybudované aj Nádvorie III, a pri neustále narastajúcom napätí v nasledujúcich desaťročiach aj Predhradia I a II. Celý komplex tak nadobudol rozlohu 3,26 ha, z čoho na samotné hradisko pripadá asi polovica. Vybudovanie tak rozsiahlej stavby je dôkazom existencie organizovanej spoločnosti, ale aj hustého osídlenia oblasti, pretože na stavbe museli pracovať veľké množstvá ľudí v priebehu dlhých rokov výstavby.

Komplex hradiska bol podľa vtedajších zvyklostí usporiadaný tak, že v najvyššej (a zároveň najstaršej) časti sídlili význačné osoby a vojaci. Zároveň tu museli žiť aj bohaté ženy, čoho dôkazom sú nálezy bronzových náušníc. Podobné náušnice sú známe len z hradiska v Nitre (pohrebisko Lupka), čo svedčí o existujúcom prepojení mezi oboma sídlami. Rovnako významné sú aj nálezy strmeňa, náušních s dvojitým príveskom ale i dvoch nádob zachovaných v celku.

V druhej časti hradiska (Nádvorie III) boli usadení bežní obyvatelia. Zároveň tu museli stáť hospodárske objekty. Doložená je výroba železa, ale nie jeho spracovanie. Nepodarilo sa nájsť pozostatky ani jednej remeselníckej dielne.

Podľa nálezov z ostatných hradísk je vysoko pravdepodobné, že na hradisku sa musela nachádzať aj sakrálna stavba. Kvôli obrovskej rozlohe je ale jej skorý objav len málo pravdepodobný. Zároveň ani nie je isté, či bola zhotovená z trvácneho materiálu, ktorého pozostatky mohli pretrvať do dnešných čias.

Zastúpenie nálezov na hradisku je dočasne prerušené na konci 10. storočia. V nasledujúcich asi 200 rokoch bolo opäť len dočasným úkrytom v čase útokov. Tento stav sa zmenil až s príchodom grófov zo Svätého jura a Pezinka, za ktorých vlastníctva sa trvalé osídlenie obnovilo pre obdobie od začiatku 13. až do konca 14. storočia. Oni nechali vybudovať palácovú stavbu, vodovodnú cisternu a hlinené potrubie v dĺžke asi 3 kilometre. Zároveň obnovili aj systém valov a dobudovali doň bránu zodpovedajúcu vtedajším trendom v budovaní šľachtických sídel.

Napriek tomu, že grófi sa postarali o prestavbu hradiska, už o niekoľko desaťročí neskôr pristúpili k stavbe kamenného hradu na kopci na druhej strane doliny. Stalo sa tak pravdepodobne po tatarskom vpáde v roku 1241. Po ich presídlení na hrad Biely kameň bola na pôvodnom hradisku ešte dlhší čas udržiavania stála posádka. V zrúcaninách stredovekých obytných budov sa podarilo nájsť len veľmi málo nálezov, čo svedčí o pokojnom odchode obyvateľov z hradiska. Po opustení hradiska v priebehu 14. storočia už nikdy neexistovalo na jeho území trvalé osídlenie, i keď je možné že existujúci systém valov využili obyvatelia okolitých sídel ako úkryt aj pri niektorých bojoch v nasledujúcich desaťročiach.

Z pozostatkov opevnenia hradiska je možné rekonštruovať jeho opevnenie v časoch Veľkej Moravy. Z meraní vykonaných Š. Janšákom v roku 1925 vieme, že dĺžka valov je 1693 m, celková ohraničená plocha je 3,26 hektára. Výška valov dosahovala 9 – 11 metrov, ich príkrosť bola 60 stupňov.

V čase stredovekého osídlenia bolo nutné zabepečiť neustálu dodávku pitnej vody do priestorov hradiska. Na to slúžilo hlinené potrubie budované v dĺžke niekoľkých kilometrov, ktoré vytvorilo prepojenie hradiska s prameňom mimo systému valov. Potrubie bolo vyrobené z hliny. Jednotlivé jeho časti merali 55 -58 cm, svetelnosťou potrubí 8,5-13,0 a 7,7-13,0 zapadali jednotlivé časti dokonale jedna do druhej. Okrem rúr obsahovalo aj šachtičky, ktoré slúžili na jeho odvzdušňovanie ale aj zachytávanie nečistôt a kalu. Jednotlivé časti potrubia sú objavované už niekoľko desaťročí pri rôznych výkopových prácach. Časť objavov skončila v mestskom múzeu, ale i v súkromných zbierkach nálezcov.

HRAD BIELY KAMEŇ

V nadmorskej výške asi 290 m n. m. na jednom z horských výbežkov Malých Karpát, severozápadne nad mestom Svätý Jur sa nachádzajú zrúcaniny hradu Biely kameň. Jeho ruiny sú považované za jednu z najvýznamnejších pamiatok tunajšieho regiónu, no v nezanedbateľnej miere sa zapísal aj do dejín mesta Svätý Jur a obce Neštich.

Na území západného Slovenska existovalo už od začiatku druhého tisícročia plynulé osídlenie vo forme rôznych menších ale aj väčších sídiel. Kvôli nepokojnej dobe boli majitelia (kráľ a šľachtické) rody) nútení budovať na obranu svojho majetku opevnené sídla, z ktorých mohli zároveň kontrolovať hospodárenie na ich území.

Pre obyvateľov v okolí Svätého Jura a Nešticha zabezpečovalo obrannú funkciu veľkomoravské hradisko Neštich, ktoré ale kvôli systému, akým bolo stavané, prestávalo po vzniku Uhorského štátu plniť svoju funkciu. Postupne sa upúšťalo od väčšieho osídlenia hradiska, ale zachovávalo sa v stave takom, aby v prípade potereby mohlo poskytnúť úkryt utekajúcemu obyvateľstvu.

Na začiatku 13. storočia začína majetky na západnom Slovensku a Záhorí získavať početnými donáciami rod grófov zo Svätého Jura a Pezinka. Medzi ich najvýznamnejšie zisky sa v roku 1206 zaradil Plavecký Štvrtok, roku 1208 Pezinok a 1209 aj Svätý Jur spolu s obcami Bernolákovo, Ivánka, Farná a Malinovo. Spolu s týmito sídlami sa do majetku rodu dostali aj desiatky menších dedín, ktoré boli súčasťami rozľahlých panstiev na území dnešného Slovenska (stolice Bratislavská, Nitrianska a Trenčianska), Maďarska (Satumarská, Šoproňská, Mošonská, Rábska), Rakúska (Dolné Rakúsko, Štajersko a Korutánsko) ale aj Českej republiky (Morava). Takáto rozloha majetkov si vyžiadla budovanie obrannej siete vo forme hradov, preto sa už v polovici 13. storočia pustili do budovania hradov vo Svätom Jure, Pezinku, Malinove a Šintave.

Po príchode grófov na územie Svätého Jura bola ich sídelná situácia odľahčené existenciou upadajúceho hradiska Neštich. Práve tu vybudovali v priebehu pár rokov drevený hrádok, ktorý dočasne zabezpečil bezpečný život na novonadobudnutých majetkoch. Celá stavba spočívala v úprave existujúceho opevnenia a dobudovania obdĺžnikovej palácovej stavby. Archeologický výskum prebiehajúci v tomto období predpokladá aj existenciu sakrálnej stavby, jej lokalizácia je však pre obrovskú rozlohu areálu (3,26 ha) problematická.

V rokoch 1241 a 1242, asi 30 rokov po príchode grófov zo Svätého Jura a Pezinka, dochádza ku katastrofálnemu vpádu Tatarov na územie Uhorska. Zastaraná sústava drevených hradov dala domácemu obyvateľstvu len minimálnu šancu na obranu, preto po odchode vojsk bolo nutné vytvoriť nový obranný systém, založený na kamenných hradoch. Asi v tomto období vznikajú aj prvé stavby na mieste dnešného hradu Biely kameň, nachádzajúceho sa na opačnom strane doliny oproti pôvodnému hradisku Neštich. Presný dátum založenia nepoznáme, doložené je však jeho dobytie už v roku 1271 vojskami Přemysla Otakara II a v roku 1295 aj vojskom rakúskeho vojvodu Albrechta I. Rovnako bol hrad dobytý aj v rokoch 1401 (moravský markgróf Jošt), 1428 a 1434 (husiti), 1467 (kráľ Matej Korvín ako odplata za vzburu Juraja II. Svätojurského). Po všetkých týchto útokoch nastalo pokojné odbobie, počas ktorého bol hrad opravený a upravený podľa vtedajších trendov. Obdobie, keď hrad vlastnili grófi zo Svätého Jura a Pezinka, končí rokom 1543 smrťou Krištofa II., posledného člena rodu. Po jeho smrti prechádza celý majetok spolu s hradmi do rúk Uhorskej komory.

Od začiatku 16. storočia sa stupňuje tlak Turkov na južnú hranicu Uhorska, ktorá sa na mnohých miestach posunula až na rieku Dunaj. Kvôli narastajúcim výdavkom na udržiavanie vojska je kráľ Ferdinand I. už v roku 1544 nútený dať panstvo Svätý Jur do zálohy hornouhorskému kapitánovi, grófovi Gašparovi I. Serédimu. V jeho rodine sa majetok udržal až do roku 1566, keď po smrti Gašpara II. prechádza do vlastníctva rodu Salm z Neuburgu.

Jediným záložným pánom z tohoto rodu sa stal bratislavský župan Eck. Ten zanedbával zálohovaný hrad, ktorý do roku 1574 natoľko upadol natoľko, že tu mohlo trvale prebývať už len 12 ľudí. V uvedenom roku zomiera Eck Salm – Neuburg a panstvo opäť preberá Uhorská komora.

Po necelom roku sa v apríli 1575 stal novým držiteľom majetkov cisársky vojenský veliteľ Ján Kružič z Lupoglavu. Okamžite po nástupe do držby sa púšťa do rozsiahlych stavebných úprav na hrade, ktoré však pre jeho náhlu smrť zostali nedokončené. Jeho vdova sa v roku 1582 vydala za Štefana I. Ilešházyho a na neho preniesla aj celý majetok.

Neustále zmeny majiteľov, ktorí ako dočasní držitelia panstiev nemali záujem na ich rozvoji, dospeli v roku 1592 k rozhodnutiu mesta vykúpiť sa z inškripčnej držby. Tak sa aj stalo (po štyroch rokoch získavania prostriedkov) v roku 1602. Kráľovskí komisári z poverenia kráľa Rudolfa uviedli mesto Svätý Jur ako nového majiteľa hradu Biely kameň. Tento stav však trval len do roku 1606, keď Ilešházy dopomohol pri prevrate k moci kráľovi Matejovi II. a ten mu majetky vrátil. Ilešházy sa stáva aj palatínom, v roku 1609 buduje kaštieľ vo Svätom Jure kam prenáša hlavné sídlo panstva, ale zároveň už v roku 1609 zomiera. Po mnohých zložitých sporoch o to, komu uvoľnené majetky patria, ich nakoniec získavajú do držby synovia Mikuláša II. Pálfyho, ktorý bol bratom Ilešházyho vdovy Kataríny. Stalo sa tak až v roku 1632 a v ich panstve zostal hrad až do jeho zániku.

Počas vlastníctva rodu Pállfy sídlila správa panstva v bývalom Illesházyho kaštiely priamo v meste. Biely kameň sa teda dostal na pokraj ich záujmu až napokom ráno 17. septembra 1663 bol nenávratne poškodený počas útoku tureckých vojsk. Spolu s hradom bol vypálený aj Svätý Jur, ktorého vyše 60 obyvateľov zabili a 276 odvliekli do zajatia. Týmto dátumom zaniká trvalé osídlenie na hrade, ktorý už nikdy nebol obnovený. Postupom storočí sa z niekdajšieho sídelného hradu Grófov zo Svätého Jura a Pezinka stala ruina.

• Po 1241 – 1543 Grófi zo Svätého Jura a Pezinka
• 1543 – 1544 Uhorská komora
• 1544 – 1566 Serédyovci zo Seredu
• 1566 – 1574 gróf Eck zo Salmu z Neuburgu
• 1574 – 1575 Uhorská komora
• 1575 – 1580 Ján Kružič z Lupoglavu
• 1580 – 1582 vdova Katarína Kružičová rodená Pállfyová
• 1582 – 1604 Štefan Illesházy
• 1604 – 1606 mesto Svätý Jur
• 1606 - 1611 Štefan Illesházy
• 1611 – 1615 rod Pálffy z Erdődu (ako záložný držiteľ)
• 1615 – 1626 Uhorská komora
• 1626 – 1632 rod Pálffy z Erdődu (ako záložný držiteľ)
• 1632 - 1663 rod Pálffy z Erdődu (ako stály majiteľ)
• 17. 9. 1663 zánik hradu Biely kameň

Budovy hradu Biely kameň boli vystavané v dvoch stavebných fázach, dnes nazývaných horný (resp. vnútorný) hrad a dolný (resp. vonkajší) hrad. Staršiu časť predstavuje hrad horný.

Horný hrad bol tvorený vežou zvanou donjon a budovou tvarom podobnou obdĺžniku, ktorej súčasťou boli ďalšie dve veže. Donjon predstavovala obytná hranolová veža uprostred neveľkého nádvoria. Z miestností obdĺžnikovej budovy sú známe pivnice, rôzne komory, palác a kaplnka ktorej zasvätenie sa doposiaľ určiť nepodarilo. Celú budovu ohraničovala priekopa. Táto časť hradu pochádzala z konca 13. storočia.

Komplex budov dolného hradu (vybudovaný v poslednej tretine 14. storočia pravdepodobne grófom Petrom II.) tvorili kuchyňa, rôzne komory, dve veže, budova pekára, väzenie a pivnica. Ďalej tu bola vstupná veža s klenutým podjazdom a vrátami alebo padacou mrežou. Pod vežou sa nachádzal objekt strážnice. V priestore dolného hradu bola na nádvorí situovaná ešte vodná veža, ktorá chránila cisternu vytesanú do skaly.

Dnešný stav hradu dovoľuje len približnú rekonštrukciu vzhľadu stavby. Aj táto však môže zachytiť len neskoršie stavebné fázy, pretože pri častých zmenách majiteľov bol hrad neustále prestavovaný podľa módnych ale aj fortifikačných trendov.