Počiatky osídlenia v tejto oblasti možno nájsť už v praveku, konkrétne v mladšej dobe kamennej datovanej približne od roku 3000 p.n.l. V tomto období sa prví ľudia usádzali na vyvýšených ostrovčekoch v močaristom pralese Šúr, o čom priamo svedčia nálezy ako črepy nádob, zlomky mlynčekov, dlátové sekery, kamenné kliny a radlice. Pozostatkami neskoršieho kontinuálneho osídlenia sú bronzový meč (1500 p.n.l.) a črepy keramiky zo staršej doby železnej (800 p.n.l.).

Na styku Šúra a Malých Karpát sa postupne formovali rôzne osady (napr. Pezinok a Svätý Jur, ale aj dnes neznáme osady Miley a Bočemir/Bachamir). Potreba odolávať útokom a zabezpečiť tak ochranu tunajšieho obyvateľstva viedla koncom ôsmeho storočia nášho letopočtu k myšlienke vybudovať opevnené hradisko na jednom z okolitých kopcov. To sa stalo zárukou ďalšieho sociálneho a ekonomického rozvoja oblasti. Svojou rozlohou, veľkosťou osídlenia ale aj tunajšími nálezmi sa toto opevnenie počíta medzi najvýznamnejšie archeologické lokality na území Slovenska.

Ďalší rozvoj oblasti súvisí s pôsobením grófov zo Svätého Jura a Pezinka. Tí sa v oblasti usadili v roku 1208 po získaní Pezinka a následne aj 1209 po získaní Svätého Jura do dedičnej držby. Práve vďaka nim sa osídlenie oblasti mohlo naďalej rozvíjať, pretože súkromný vlastník na rozdiel od panovníka mal väčší záujem na správe svojich majetkov. Spomenutí grófi museli založiť aj Neštich, ktorého hlavnou úlohou bolo zásobovať ich sídelný hrad Biely kameň stálymi dodávkami dreva z okolitých lesov.

Ako sme už spomenuli vyššie, celá oblasť okolia Nešticha bola osídlená už praveku. Kedy konkrétne sa však usadili ľudia na dnešnom Neštichu už zistiť nemôžeme, pretože po mnohých storočiach neustálych prestavieb a obhospodarovania pôdy je šanca na nájdenie starších sídel len minimálna. Isté je, že ľudia na Neštichu žili najneskôr na konci štrnásteho storočia.

Prvá písomna zmienka o tunajšom osídlení pochádza z roku 1412. Majitelia okolitého panstva – grófi zo Svätého Jura a Pezinka, sa po rozvetvení rodu začali totiž hádať o majetky, čo v rokoch 1334, 1343, 1401, 1412 a 1429 viedlo k deleniu majetkov medzi jednotlivými vetvami rodu. Pri každom takomto delení bol vyhotovený relatívne presný popis sídel, hradov, kúrií a osídlenia v tejto oblasti. Práve z delenia z roku 1412 pochádza aj zmienka o osídlení Nešticha.

V tomto roku (alebo krátko pred ním) došlo k sporu medzi grófom Petrom starším a jeho synmi na jednej strane a grófom Temmelom mladším a jeho synmi na strane druhej. Dohodli na rozdelení všetkých spoločných majetkov, pričom delenie prebiehalo tak, že sa všetky majetky delili na diely (t.j. nikto nedostal žiaden majetok celý). Práve vďaka tomuto spôsobu delenia museli celé panstvo podrobne popísať, aby sa na listiny mohli odvolať aj pri neskorších sporoch. V delení z roku 1412 sa síce ešte nespomína Neštich ako samostatná obec, ale časť popisu Svätého Jura znie:

Mesto tvorí desať radov domov... Jeden rad domov s dvanástimi usadlosťami povyše kostola zo západnej strany pripadne synom Temmelovým a napokon zo strany kostola ďalší rad domov so štrnástimi usadlosťami grófovi Petrovi a jeho synom...

Pre dejiny Nešticha je významná práve posledná veta, popisujúca osídlenie vyše kostola. Za predpokladu, že tento kostol je totožný s dnešným farským kostolom svätého Juraja (ktorého základy pochádzajú pravdepodobne z konca dvanásteho storočia) možno usadlosti stotožniť s dnešnou ulicou Podhradie - čiže Neštichom.

Zároveň však listina svedčí o tom, že usadlosti boli súčasťou mesta, čiže sa museli osamostatniť až neskôr. Muselo sa tak stať ale pred rokom 1557, kedy je nad Svätým Jurom doložená obec WYFFALW, ktorú už istotne možno s Neštichom stotožniť. Jej názov je pravdepodobne nesprávnym prepisom maďarského názvu „Ujfallu“ čiže „Nová Ves“. Bližšie informácie o listine však zatiaľ nikto nepublikoval, preto jej obsah a okolnosti za akých vznikla nie sú známe.

Čo sa týka názvu NEŠTICH, tento asi pochádza z nemeckého „NEUSTIFFTEN“ – „Novozaložený“ a je opäť len cudzojazyčným prekladom názvu Nová Ves. Podľa oficiálnych informácií sa začal používať v druhej polovici osemnásteho storočia. My sme však našli jeho výskyt vo svätojurských matrikách pokrstených od 26. júla 1677. Z tohto dňa pochádza záznam o krste Vavrinca Pussaja, syna Jána a Zuzany Pussajovcov – obyvateľov Nešticha. Zaujímavosťou je, že autorom tohto zápisu nie je svätojurský farár, ako by sa dalo očakávať, ale Ján Robik – farár z Grinavy, ktorý tunajšieho farára len zastupoval v čase jeho neprítomnosti.

Nakoľko však prvý zväzok matrík ale aj mnohé ďalšie dokumenty z tohoto obdobia ešte nie sú podrobne preštudované, možeme predpokladať, že pri ďalšom výskume sa objaví použitie názvu ešte o niekoľko rokov staršie.

Po oddelení Nešticha od Svätého Jura značne poklesol jeho význam v porovnaní so Svätým Jurom, ktorý sa medzičasom stal slobodným kráľovským mestom. Navyše malá dedinka sa po vymretí grófov zo Svätého Jura a Pezinka a pri častých zmenách nových majiteľov stala len jednou z mnohých v oblasti a v panstve. S tým súvisí aj pokles písomnej produkcie o Neštichu. V roku 1615 mal síce pripadnúť Svätému Juru ako poddanská obec, no nestalo sa tak a jeho majiteľom sa stal rod Pálffyovcov.

Kvôli malému počtu obyvateľov, malej rozlohe, takmer žiadnemu hospodárstvu (s výnimou pár vinohradov a ťažby dreva) sa všetky písomné zmienky obmedzili len na zaznačenie mien tunajších daňovníkov. Takéto súpisy sa zachovali z rokov 1727 – 1730 a okrem mien a výšky poplatku neposkytujú žiadne ďalšie informácie.

Existuje ale niekoľko dokumentov viažucich sa k Svätému Juru, v ktorých sa Neštich uvádza okrajovo. Na základe nich môžeme aspoň čiatočne rekonštruovať dejiny obce na začiatku novoveku.

Tak sa napríklad dozvedáme o tureckom útoku zo 17. septembra 1663, kedy vojská útočiace na Svätý Jur vyše 60 ľudí zabili a 276 odvliekli do zajatia. Ďalej z roku 1703 vieme o dobytí celého okolia vojskami kniežaťa Františka II. Rákocziho, ktorý opätovne delostrelecky zaútočil na mesto Svätý Jur 1. apríla 1705. Pri oboch týchto útokoch pravdepodobne rabujúce vojská nevynechali ani Neštich. Podobné útoky na Svätý Jur vykonali aj husiti v roku 1434 a Bocskayovci v roku 1606. Pri nich ale neexistuje priamy doklad útoku na Neštich, i keď je viac ako pravdepodobné, že k nemu došlo a to najmä kvôli tomu, že terčom útokov sa stal aj hrad nachádzajúci sa nad dedinou.

Potom nasleduje v obecných dejinách opäť dlhšia prestávka, s výnimkou roku 1790, kedy je v matrike pokrstených svätojurskej farnosti doložený richtár Nešticha – Matej Achberger (narodil sa mu vtedy syn Ignác). Nasledujúcich viac ako sto rokov neexistujú žiadne známe písomné pramene o Neštichu. Aj sčítanie z roku 1804 kde je časť domov označená ako „Neustadt“ zatiaľ nemôžeme jednoznačne priradiť k Neštichu, keďže pred svätojurskými hradbami v tom čase existovali predmestia a je možné, že súpis zachytáva práve ich obyvateľov. Máme však doložené ďalšie sčítania obyvateľov Nešticha. Tak vieme, že v roku 1828 tu bolo 65 domov v ktorých žilo 490 ľudí, v roku 1869 tu žilo 392 ľudí, v roku 1880 len 353 a v roku 1890 opäť 394. Tento prudký pokles možno vysvetliť najmä epidémiami cholery, ktoré sa na okolí vyskytli v rokoch 1831, 1849 a 1866. Nárast počtu obyvateľov nastal až na začiatku dvadsiateho storočia keď v roku 1900 mal Neštich 458 obyvateľov a v roku 1910, pri poslednom sčítaní za Rakúsko-Uhorska, 402 obyvateľov. Podľa výsledkov sčítania bola obec čisto Slovenská a čisto katolícka.

Popri sčítaniach máme od 22. augusta 1892 možnosť sledovať každodenný život Neštišárov aj vďaka Zápisniciam zo zasadnutí obecného zastupiteľstva. Na čele dediny vtedy stál richtár (Ján Kujovič) a poslanci. O tom ako často boli volení zmienky nemáme. Pravdepodobne najdlhšie bol vo funkcii poslanca miestny tkáč Václav Kudrnáč – od roku 1892 až do jeho smrti v roku 1913 (vtedy mal už vyše 70 rokov).

Významnou osobnosťou dejín Nešticha z obdobia monarchie je posledný šľachtický majiteľ obce - gróf Ján Pálffy, ktorý sa preslávil najmä ako zberateľ umeleckých predmetov a staviteľ paláca v Bratislave a zámkov v Bojniciach a Smoleniciach. Gróf zomrel vo Viedeni, v utorok 2. júna 1908 a podľa IX. bodu jeho testamentu sa jeho nehnuteľnosti na Neštichu (spolu s majetkami v Chorvátskom Grobe, Grinave, Limbachu, Slovenskom Grobe, Viničnom, Cajle a v Pezinku) mali stať majetkom nadácie na podporu študentov „strednej Uhorskej vrstvy“. Po jeho smrti začal ale súdny spor medzi dedičmi, ktorý nikdy nebol uzavretý a testament teda nikdy nenadobudol právoplatnosť. Z majetkov na Neštichu sa do vlastníctva dostalo len niekoľko vinohradov.

Od roku 1914 zastupiteľstvo prestalo o svojich rokovaniach viesť záznamy, preto nevieme ako prežívali miestni obyvatelia vojnu ani roky po nej. Najbližší záznam pochádza až z roku 1920. Je to prvá „slovensky“ písaná zápisnica obecného zastupiteľstva, na čele ktorého stál richtár Karol Tomaškovič (starší), zať spomínaného Václava Kudrnáča.

Z medzivojnových rokov máme údaj o zbierke na postavenie plotu okolo cintorína (v roku 1928), o elektrifikovaní obce (z 19. mája 1933), poznáme zoznamy sirôt za roky 1899 až 1934 a zoznamy trestaných osôb z rokov 1897 – 1943. Z tých vieme na základe len zopár neustále sa opakujúcich mien usúdiť, že obdobie prvej Československej republiky prežívali Neštišári pokojne. Najčastejšími prečinmi boli ľahké ublíženie na zdraví (pravdepodobne v rámci bitiek v krčme), poškodenie majetku (z rovnakého dôvodu), ublíženie na cti a urážka štátu alebo jeho predstaviteľov. Doložených je aj niekoľko krádeží, ktorých páchatelia ale väčšinou skončili vo väzení len na niekoľko mesiacov.

Život v medzivojnovom období je ešte stále dobre zachytený v spomienkach pamätníkov. Tak napríklad vieme, že na sánkovanie sa využíval kopec pri farskom kostole po ktorom sa dalo skĺznuť až na námestie vo Svätom Jure, ďalej že dedinské zábavy sa konali v krčme bývalého richtára Karola Tomaškoviča, ktorý tu prevádkoval aj jediný obchod a trafiku. V dedine bola škola, neskôr po jej presťahovaní do Svätého Jura vozil deti do školy autobus.

Definitívny koniec Nešticha ako samostatnej obce priniesla druhá svetová vojna. Po tom, čo bolo v roku 1940 rozpustené obecné zastupiteľstvo, bolo jasné že čochvíľa prestane existovať aj samostatná obec.

Už dávnejšie existovalo totiž úzke prepojenie Nešticha a Svätého Jura po stránke sociálnej, hospodárskej ale aj urbanistickej, nakoľko domy jednej obce priamo susedeli s domami obce druhej.

Napriek predošlým pokusom o zlúčenie so Svätým Jurom (roky 1923 a 1930) k nemu došlo až 1. februára 1944. Počas posledných dní stál na čele obce vládny komisár Milan Korček a jeho námestník Karol Tomaškovič (mladší - syn prvého povojnového richtára).

Účel zlúčenia Svätého Jura a Nešticha bol jednoduchý – nakoľko Neštišári boli takmer všetci Slováci, zatiaľ čo vo Svätom Jure žila početná komunita Nemcov, po zlúčení klesol počet nemeckého obyvateľstva pod zákonných 20%, čo znamenalo že táto menšina stratila svoje dovtedajšie postavenie.

Neštich po zlúčení stratil akúkoľvek samostatnosť a jeho jediná ulica, ktorá sa predtým nenazývala žiadnym názvom bola označená ako „Podhradie“.

Viditeľný stavebný rozkvet a najmä nárast počtu obyvateľov na Neštichu nastal po druhej svetovej vojne, keď bola postavená ulica na mieste viníc „Pri peci“ a neskôr aj ulice „Hradištná“, „Malokarpatská“ a „Mariánska“. Zároveň boli postupne prestavané aj všetky pôvodné domy na ulici Podhradie, čím sa však narušil dedinský ráz osídlenia. K dnešnému dňu neexistuje informácia o presnom počte obyvateľov, odhaduje sa však na viac ako 600.